Povrch

Všetky japonské ostrovy, prevažne sopečného pôvodu, sú veľmi hornaté. Najsevernejšie zo štyroch hlavných ostrovov je Hokkaidó. Horské pásma , cez centrálnu Išakari so sopkami presahujúcimivedú od severu (pohorie Kitami . Tretie horské pásmo vyplňuje poloostrov na západe a je2000 m k juhu (Hidaka od ostatných oddelené nížinou, kde preteká najdlhšia japonská rieka Išakari.
Na juh od Hokkaida, za Cugarským prielivom, sa rozkladá Honšú – najväčší a najviac obývaný zo všetkých ostrovov. Od severu sa stredom tiahne Óu, pozdĺž pacifického pobrežia Kitakami – pokračovanie horského pásma z ostrova Hokkaidó. Centrálna časť Honšú vyplňuje zložitý systém pohorí súhrnne nazývaných Japonské Alpy. Blízko južného pobrežia západne od Tokia sa nachádza osamelá sopka a . Juhovýchodne od centranajvyššia hora Japonska – Fudžijama ( 3776 m Japonských Alp sa na ploche zhruba 13 000 km2 rozprestiera najväčšia japonská nížina Kantó. V jej južnej časti, pri Tokijskom zálive, leží hlavné mesto Tokio. Na západ od centrálneho horského systému sa rozkladá menšia nížina Nóbi, ktorá obklopuje mesto Nagoju, ležiaca na pobreží. Smerom na západ sa nachádza najväčšie japonské jazero Biwa. Väčšinu, k západu sa zužujúceho ostrova, vyplňuje pohorie Čúgoku. Úzka pobrežná nížina na jeho južnej strane lemuje tzv. Vnútorné more so stovkami malých ostrovov, ktoré oddeľujú západnú Honšú od ostrova Šikoku s horami dosahujúcimi takmer 2000 m. Na juh od jazera Biwa vybieha široký a hornatý poloostrov Kii. Na jeho západnom pobreží pri Ósackom zálive leží druhé najväčšie spojenie miest Japonska Ósaka – Kjóto – Kóbe.
Najzápadnejší ostrov, Kjúšu s veľmi členitým západným pobrežím, je oddelený na severe od Honšú úžinou Šimonoseki a na východe od Šikoku prielivom Bungo. Vulkanické masívy v strede ostrova sú teraz nižšie, najvyššie vrcholky presahujú 1700 m. Na juh od Kjúšú vyčnieva z mora rada vulkánov.
Japonsko seizmicky predstavuje veľmi aktívnu oblasť. Ročne je postihnutá desiatkami zemetrasení i častými erupciami sopiek. Minimálne sa eviduje 60 činných sopiek. Najaktívnejšia zóna je na južnom Kjúšú. Ďalšie potom na severnom a strednom Honšú. K ničivým zemetraseniam dochádza v priemere raz za päť rokov.

Podnebie

Japonsko má podnebie monzúnového typu, ktoré sa značne líši podľa zemepisnej šírky od chladného severu po subtropické na juhu. V zime prevažujú severozápadné vetry, ktoré vanú z kontinentálnej Ázie a spôsobujú ochladenie pod bod mrazu. Studený vzduch zvlhne nad Japonským morom a vzniká hustá oblačnosť, ktorá celému západnému pobrežiu aj horám prinesie výdatné snehové zrážky. Na východe sú zimy suchšie s menšou oblačnosťou. Úzky pás pri juhovýchodnom pobreží je otepľovaný teplým prúdom Kuro – šio. Priemerné zimné teploty sú na juhu vyššie, a preto môžu poľnohospodári na Kjúšú zberať aj zimnú úrodu.
Koncom marca, s tým ako a otepľuje ázijská pevnina, sa vetry začínajú stáčať k juhu a východu a niekedy okolo polovice júna alebo začiatkom júla nastáva niekoľko týždňové obdobie prudkých lejakov. Leto je mimoriadne teplé a vlhké sprevádzané častými pobrežnými hmlami, najmä v oblasti zálivu Inubo na juhovýchode, kde sa studený morský prúd Oja – šio stýka s teplým morským prúdom Kuro – šio. Na severe sú leta chladnejšie a prechodné obdobia kratšie. Na prelome augusta a septembra sa cirkulácia vzduchu opäť mení a dochádza k prudkým búrkam, tajfúnom sprevádzaným silnými dažďami. Tajfúny môžu, väčšinou na juhu, dosahovať katastrofálnych účinkov a sú známe prípady, kedy zničili väčšinu úrody ryže. Od októbra sa začína veľmi ochladzovať. Teploty v zime sa pohybujú medzi -9°C až +16°C, a v lete od +20°C do +28°C. V lete postihujú Japonsko silné dažde, ktoré v auguste prechádzajú až do monzúnov. Priemerné množstvo zrážok za rok v okolí Tokia je 1 405mm, najdaždivejší je máj so 185mm a najsuchší je január iba s 45mm zrážok.

Vodstvo 3

Moria sú pri hladine teplé a dosahujú na juhu teploty C. Na severovýchode je povrchová voda Tichého oceánu chladnejšia. Príčinou sú morské prúdy. Nikde na svete sa nenachádza toľko morských prúdov s rozličnými teplotami na tak malom priestore ako tu. Z juhu prúdi Kuro – šio, ktorý sa rozráža o ostrov Kjúšú na dve vetvy a pokračuje smerom na sever po oboch stranách Japonska. Východná, hlavná vetva sa stretáva u ostrova Honšú na 38 z. š. s chladným kurilským prúdom, ktorý sa nazýva Oja – šio. V miestach, kde sa obidva prúdy stretávajú, klesá chladný prúd pod teplý Kuro – šio, ktorý sa potom stáča na severovýchod do oceánu. Západná vetva kurošijského prúdu vniká Kórejským prielivom do Japonského mora a ako prúd Cušimský postupuje popri japonskom pobreží na sever. Pri ázijských brehoch postupuje na juh od Sachalinu studený pobrežný prúd, ktorý pri stretnutí s teplým prúdom klesá pod jeho vody.

Tsunami
More neprináša Japonsku len úžitok, ale veľakrát aj katastrofy. Nebezpečné sú Tsunami. Tento dnes najčastejšie používaný termín pochádza z Japonska. Skladá sa z dvoch slov – tsu a nami. Prvé znamená prístav a druhé vlna a vedno sa čitajú ,,vlna v prístave“. Alebo ,,mohutné vlny“, ktoré zaplavujú pobrežia a zanechávajú po sebe skazu“. V odbornej literatúre je definícia ničivých vĺn presnejšia:,, Tsunami sú veľmi dlhé vlny katastrofického rázu, šíriace sa po hladine svetového oceánu predovšetkým v dôsledku podmorských zemetrasení, rýchlych pohybov na dne morí alebo výbuchov podmorských sopiek.“

Tsunami
vychádzajú z lona svetového oceánu a do mora sa aj vracajú. Prechádzajú štyrmi štádiami.
Kôra našej zeme nie je pokojná, naopak, pohybuje sa. Časti dna sa dvíhajú iné klesajú a tieto pohyby sa prenášajú do vodného prostredia. Od dna sa k hladine šíria pozdĺžne vlny ako sled zhustení a zriedení. Avšak Tsunami z nich budú len pod jednou podmienkou: ak zmeny na dne oceánu prebehnú najmenej rýchlosťou zvuku. No ani to ešte nestačí. Aj zemetrasenie musí mať potrebnú veľkosť, presnejšie – podľa rychterovej stupnice musí prekročiť hodnotu 7,3. A na túto hranicu sa dostane asi desať zemetrasení za rok.
Z definície tsunami som ešte zostala dlžná vysvetliť spojenia ,,veľmi dlhá vlna“. Pod dĺžkou vlny sa rozumie vzdialenosť najvyšších bodov dvoch susedných vĺn. U tsunami sa pohybuje najčastejšie medzi sto a takmer neuveriteľnými tristo kilometrami. Na otvorenom mori nemožno túto vlnu spozorovať, ani ucítiť. Nielen pre odstup, ale aj výšku, ktorá málokedy presiahne jeden meter Ale tsunami v prístave, to už nie sú metrové vlnky, ale hrôzostrašný vodný múr, čo sa rúti od mora a neustále vzrastá. Niekde dosiahne 5 metrov, na vedľajšom útese to môže byť dvakrát toľko a v najbližšej zátoke hoci 20 metrov. Najmohutnejšie býva tsunami v lievkovitých ústiach riek a v zálivoch, kde môže dorásť na neuveriteľných 40 i 50 metrov. Pretože priečne vlnenie sa v ústiach riek a v zálivoch odrazí od okolitých brehov a útesov a splynie s pôvodnými tsunami. Frekvencia odrazených vĺn býva skôr rovnaká než rozdielna.
Výšky jednotlivých vĺn sa skôr sčítavajú, ako rušia, a preto môže tsunami narásť do úžasnej výšky. Prvá vlna nebýva najvyššia. Najväčšiu skazu prináša druhá, menej už tretia a celkom výnimočne štvrtá. Celkovo ich môže byť osem až deväť, ale po štvrtej strácajú silu.

Vodstvo 2

Japonsko sa vyznačuje aj hojnosťou jazier. Najväčšie je Biva – ko ( ko – jazero býva často zobrazované na umeleckých predmetoch podobne ako uctievaná Fudžijama. Meria 675 km2 a je hlboké 70 m. Ostatné väčšie jazerá sú v severnej časti Honšú a na Hokkaide. Vyskytuje sa tam množstvo menších jazier, ktoré ako lagúny lemujú pobrežné nížiny. Mnoho jazierok vypĺňajú krátery vyhasnutých sopiek. Najdôležitejšou vnútrozemskou vodnou plochou o veľkosti 20 000 km2 je Vnútorné , zovreté ostrovmi Honšú, Avadži, Šikoku a Kjúšú.more ( Seto – no – utči Priemerná hĺbka je 10 až 20 metrov, maximálna asi 50 m. Pre hospodársky život zeme majú nesmierny význam okolité moria. Japonské more, odeľujúce ostrovy od ázijskej pevniny, má maximálnu hĺbku 4226 metrov. Vďaka Cugarskému prielivu medzi Hokkaido a Honšú komunikuje s Tichým oceánom a vďaka Šimonoseckému prielivu komunikuje s Vnútorným morom. S ďalším okrajovým morom, Ochotským, je spojené La Perusovým a Tatarským prielivom. Na juh naväzuje Korejským prielivom na Východočínske more.

Vodstvo

Riečna sieť je hustá, ale rieky sú krátke a prudké s veľkými výkyvmi vodného stavu. Vznikajú vo vnútri hôr, tečú smerom na západ alebo na východ strmými údoliami a prudko padajú do pobrežných nížin. Majú veľkú eróznu silu. V nížinách ukladajú silné nánosy, do ktorých sa na mnohých miestach zarezávajú. Často tečú nad úrovňou okolitej krajiny, čo je veľmi výhodná situácia pre stavbu zavlažovacích kanálov. Pre lodnú dopravu sú kvôli plytkosti a prudkosti, okrem dolných tokov, nevhodné.
Najdlhšou riekou Japonska je . Meria 375 km. Tečie na severozápad a zhruba v Šinano – gava ( gava – rieka strednej časti Honšú) sa vlieva do Japonského mora.